Trošku som znervóznela, tak som si vytiahla z kabelky cigaretu, čo u mňa nebýva zvykom. Opäť som však získala Marekovu pozornosť a cigaretu mi zapálil. Slečna pootočila hlavu mojim smerom a len sucho poznamenala: "Máš spoločnosť? Dúfam, že neruším." Pousmiala sa falošným úsmevom. "Čo ti urobím?" opýtal sa Marek pokojne. "Otázka neznie, čo mi urobíš, ale ako," poznamenala dievčica a náhle, nápadne vrtiac zadkom, odišla...
"Tak, aké bolo rande?" vrhla sa na mňa už vo dverách Hana. "Nie veľmi podarené," zamrlala som si pod nosom. "Prečo?" naliehala Hana. "V podstate to nebolo až také zlé, pokiaľ nás nevyrušila Marekova kamarátka," na slove kamarátka som si dala záležať a adekvátne som vypúlila oči. Hana pozerala na mňa chvíľu nechápavo. "On si na rande doviedol kamarátku?" "Nie, išla som za ním do baru a nejakým spôsobom sa tam primotala táto osoba, ktorá ho poznala až príliš dobre na môj vkus," opäť som prehnane púlila oči. "No, tak si dávaj pozor. Ruky preč od takého týpka na tvojom mieste," povedala Hana. "Možno máš pravdu. Ale potom mi s ním bolo celkom fajn. Pôjdeme v sobotu venčiť spolu jeho psa," poznamenala som. "To je akože ďalšie rande?" "Neviem, asi áno, nejak som to neriešila. Bavili sme sa celkom neutrálne a nejak padla reč, čo budeme robiť cez víkend." "Podľa mňa len zabíjaš čas s nejakým niktošom," zhodnotila Hana. Vŕtalo mi v hlave, čo mi povedala, ale negatívne myšlienky som chcela zahnať. Marek sa mi páčil a chcela som tomu dať šancu, aj keď teda začiatok nebol veľmi vydarený...
"Ahoj," pozdravil ma Marek. "Ahoj," odzdravila som ho a dal mi bozk na líce. Jeho pes ma s nadšením ovoniaval a vrtel chvostom. Ja som ho len mimovoľne poklepala po hlave a sucho skonštatovala: "Dobrý havko." Úprimne? Nie som psíčkar a psy ma veľmi nezaujímajú. Zbožňujem, keď niektorí ľudia rozprávajú o svojich domácich miláčikoch, ako by sa jednalo o dieťa, že sa pri konverzácii stratím natoľko, že nie som si v daný moment istá, či sa bavíme ešte o psovi alebo nie náhodou o dieťati. Skrátka neviem, ako sa správať a rozprávať so psom, nikdy som nemala vzťah ku psom. Ako deti sme mali so sestrou domáce zvieratko korytnačku, volala sa Žofka a kŕmili sme ju tak dvakrát do týždňa. Mimo tieto intervaly si žila vlastným životom kdesi v rámci nášho bytu. Až kým... otec na ňu nechtiac nestúpil. "Chodievaš sem často?" Marek prerušil tok mojich myšlienok. "Myslíš sem, na hrádzu?" bola som trošku vyvedená z miery. "Nie, na zemiakovú brigádu," pokúsil sa o vtip. Zabudla som totiž, že som mu spomínala, že vo voľnom čase si rada zabicyklujem po hrádzi. Čo možno nie je celkom tak pravda, tohto roku som tu bola športovať asi až raz, keď si spomínam. A aj to sme s Hanou skončili v prvom bufete, uchmatli si fajnové ležadlá a prekecali asi dve hodiny. "No, nebola som tu teraz dávnejšie. Vieš, mala som toho veľa v práci," skonštatovala som. "Napriek tomu máš výbornú postavu. Ja chodievam pravidelne do fitka. Nechcela by si sa niekedy pridať? Mohol by som ti poradiť niekoľko zaručených cvikov a postupov." "Ó ďakujem, budem o tom uvažovať." Tak do fitka ma šuhajko nedostaneš. Čo ma najviac odrádza od spoločného cvičenia kdesi v uzavretom a smradľavom priestore, je, počúvať funiacich napumpovaných ozembuchov, ktorí hodnotia každú tridsať kilovú "pipku", čo prejde okolo. Tá sa tvári, ako tuho zapracovala na kondičke, pritom zdvihla akurát tak pol-kilovú činku, aby jej nedajbože vybehol pot na čele. A potom tam prídeš ty, normálny človek a cítiš sa ako slon v porceláne. Lebo sa pri cvičiacich úkonoch aj trošku teda spotíš. "Uvažujem totiž, že by som si urobil kurz profesionálneho trénera. Myslím, že viem celkom motivovať ľudí," pousmial sa Marek tajomne. "Hmm, to znie zaujímavo, budem ti držať palce. Je fajn, keď človek vie, čo chce," povedala som premúdrelo. "A ty vieš, čo chceš?" položil mi nečakanú otázku.
Ou, tak teraz ma celkom dostal. To sa musím normálne zamyslieť, aby som dala adekvátnu odpoveď. "Asi to, čo chce väčšina ľudí. Nájsť si milujúceho partnera, ktorý bude moja spriaznená duša a časom sa s ním usadiť." "Vieš, že je to klišé? Toto chcú od života všetci. Ale čím si iná? Čím sa odlišuješ od ostatných?" pokračoval vo filozofickej debate. Aj keď asi v kútiku duše očakávaš, že na potenciálnom rande ti chlap rozpráva veci v zmysle, že ty si pre neho práve ta jedinečná a nie, že to musíš dokazovať ty jemu. Skúsila som teda inak. "A čo očakávaš ty od života? Večnú zábavu alebo dúfaš, že v živote stretneš niekoho na rovnakej vlnovej dĺžke, s kým môžeš zdieľať svoje radosti a starosti? Lebo neverím, že o tom neuvažuješ aspoň trošku." "Mojím snom je žiť si voľne bez zväzujúcich pravidiel či konvencií. Robím len to, čo ma baví. Čo mi je nepríjemné, to nerobím. To je moja filozofia. Ak niekoho stretnem a bude mi s ním dobre, tak to bude len plus, ale ja si žijem bezstarostný život, bez bolesti a trápenia. Kto to nevie pochopiť, nekráča rovnakým smerom ako ja. S takým človekom si potom nemám čo povedať. Bohužiaľ, tak to je," odpovedal mi Marek."
Nedalo mi a rozhodla som sa opýtať na devu, ktorá nás vyrušila pri našom prvom stretnutí na bare. "A čo tá slečna, ktorá ťa v bare nazývala miláčikom? Je to niekto tvojmu srdcu blízky?" "Myslíš Klaudiu?" pousmial sa tajomne. Nie, tvoju babičku oblečenú v červenom, pomyslela som si. "No, Klaudiu poznám už dlho, ale nemôžem povedať, že je môjmu srdca blízka. Spája nás, hmm, ako by som to povedal, ehm, spoločný cieľ. Áno, to je správne pomenovanie. Spoločný cieľ," povedal Marek a na tvári sa mu hrdil úsmev od ucha k uchu. Aha, tak teraz mi to docvaklo. V takýchto situáciách sa vám v hlave objaví predstava, ako ste niekde na nejakom kopci a od zlosti zarevete ako lev, kráľ zvieracej ríše, ktorý si práve privrzol svoje prirodzenie.... Au, určite to dosť bolí.
"No čo, ale aspoň to na teba vybalil hneď na začiatku. Lepšie, ak by si na to prišla až po pár mesiacoch. Podľa mňa je fér, že ti to povedal," povedala Hana. Zbožňujem tieto jej premúdrelé reči. Hlavne vtedy, keď má pravdu. Nuž čo, možno som to aj tušila, že taký pekný vyrysovaný chlap je veľmi žiadaný a rád si užíva život všetkými dúškami, v ničom sa neobmedzuje. Skrátka len využíva naskytnuté príležitosti. Načo by sa viazal, ak sa mu ponúka niečo zadarmo a bez nejakých ťažkostí. Vlastne mu úplne rozumiem. Kiežby som sa aj ja narodila ako muž do tejto doby.
"Na zdravie!" "Na všetkých chlapov na svete! Aaaaa!" zvolala nahlas Janka a kopli sme do seba tequilu a hneď za tým si dali do úst citrón. "Babyy, povedzte citróóón," kričí na nás Hana a fotí nás mobilom. Bol to výborný čas na malú žúrku s babami. Dôvod na pitie sa vždy nájde. Zvlášť, keď je piatok a vy sa stretnete so svojimi najlepšími kamoškami. Dámska jazda ako vyšitá. Mali sme naozaj výbornú náladičku, smiali sa bezstarostne a aj zapálili si cigaretku. Mne sa ponúkol plešatý pánko v rokoch, že mi pripáli cigaretu. "Dík," povedala som mu a ďalej som si ho nevšímala. Dnes som naozaj nemala žiadnu chuť sledovať svoje okolie, či náhodou nespozorujem potenciálny objekt svojich túžob. "Blanka, pozor, Pepek námorník si ťa obzerá," doberala si ma Hana. "Kto?" tvárila som sa nechápavo.
