Naozaj sme svine?

V našej bytovke žijú zvláštni ľudia. Vo výťahu si kreslia, dokonca si zapisujú rôzne odkazy typu „bol som tu a zajtra prídem zas“. Škáry upchávajú zväčša žuvačkami, papierikmi a výťah je kvalitnejšie utesnený než vietnamské tenisky z Miletičovej. Dokonca si niekto naposledy zobral domov kovové zábradlie z jednej strany výťahu. Hmm, tuším aj mne by sa jedno zišlo. Do zámkov strkajú zápalky a tak. Skrátka dostať sa k nám domov je hotová „bondovka“.

Nedávno som bola svedkom jednej zaujímavej príhody. Ako väčšina smrteľníkov som nútená každé ráno používať mestskú hromadnú dopravu, najčastejšie autobus. Podľa rozospatých tvárí, ktoré pravidelne ráno stretávam, usudzujem, že mi autobus ešte neušiel. Po jeho príchode sa spokojne usalaším na jednom z voľných miest a veziem sa. V to ráno neďaleko sedela staršia mamička aj so svojou 6-ročnou dcérou. Detská vrava neutíchala ani v tejto skorej rannej hodine. Deti majú úžasnú výdrž! Oproti nim sedeli tvárou dvaja chalani a snažili sa vnímať realitu. Zrazu, a to úplne bez varovania, sa tá malá predklonila a vychádzali z nej čudesné zvuky. Toho chlapíka oproti kompletne ovracala! Ten nedokázal vydať zo seba ani slovo a len bezradne obdivoval nové farby na svojom značkovom tričku. Mamička využila moment šoku a už aj tlačila malú k dverám, aby vystúpili. Na poslednom schodíku sa však stihla otočiť a tomu nešťastníkovi povedala: „Sorry, ale nerátala som s tým“. A bola preč. Ale divný smrad zostal. Na ďalšej zastávke vystúpil aj on, teda ten chudák. Zvláštna situácia. Človek by čakal, že by pani ponúkla aspoň servítku alebo navrhla zaplatenie čistiarne. Nič také. Ona sa celkom šikovne z toho vyvliekla. Aké jednoduché v dnešnej dobe.

A tak ma napadla taká myšlienka, že ak by nás niekde tajne pozorovali napríklad takí mimozemšťania, kto vie, čo by si o nás pomysleli? Možno niečo podobné ako: „Zvláštna to rasa, tí ľudia. Sú jediní svojho druhu vo vesmíre a správajú sa k sebe horšie ako tie svine.“