„Magor de neandertálec - podtrieda kolegyňa leňochodská“

Mala výšku meter a pol, rovnomerne rozkysnutá stará pani. Nos pripomínajúci zrelú uhorku, vlasy ako drôtenka na riad a silený úsmev na tvári. V tej dobe som bola v takej fáze (aklimatizácie), kedy som sa už naučila správne preberať telefónne odkazy, ale predovšetkým registrovať správne mená, pretože ľahko sa stalo, že podľa mňa volal pán Beruška, pani Kaková alebo pán Pagáčik. Samozrejme skutočné mená boli trošku odlišné. A tak som dúfala, že ďalšie rady už skúsenej osoby mi len pomôžu. To som ešte nevedela, že som natrafila na tú „správnu“ osobu. Teta kolegyňa mala svojský systém. Keď prišiel zákazník ani sa nenamáhala zdvihnúť svoj maxi zadok zo stoličky a poinformovať ho alebo poradiť mu v niečom. Tvárila sa, že ho nevidí. Keď zazvonil telefón, strategicky sa presunula na toaletu. Keď šéfka žiadala od nás vybaviť nejaké záležitosti, tvárila sa, že má smrteľne dôležitú prácu na počítači a ani sa nepohla. Tak sa stalo, že väčšinu vecí som vybavovala ja. Keď sa jej raz za čas podarilo zdvihnúť telefón, prehodila si nožičku cez nožičku až skoro spadla zo stoličky a flirtovacím štýlom sa rozprávala so zákazníkom ako keby boli na kávičke. Rehotala sa ako kôň a pritom hovorila úplné nezmysli. Dokonca sa stalo, že na zvoniaci telefón už siahla, ale potom si to rozmyslela. Nechala ho zvoniť a jednoducho si len - tak odišla. V tej chvíli mi vyslovene spadla sánka. Ale to som si už vyhľadala isté informácie v encyklopédií o ľuďoch tohto typu. Dozvedela som sa, že som sa stala obeťou tzv. „Magora de neandertálec, podtrieda kolegyňa leňochodská“. Konflikty medzi nami sa stupňovali a boli neznesiteľné. Od zazerania, nevraživosť, robenie si naschválov až po neodovzdávanie si dôležitých informácií potrebných pre fungovanie kancelárie.

Stalo sa, že som ju slušne požiadala, aby mi odfotila dva papiere, keďže stála nečinne pri kopírke a ja som mala ešte veľa práce. Zlostným tónom mi odpovedala, aby som si to spravila sama, vraj nie je moja slúžka.

Mám taký pocit, že teta zjavne nemohla prehltnúť fakt, že na rozdiel od nej som mladá, šikovná a obľúbená. Našťastie šéfka si všimla, že pracovný „zápal“ mojej kolegyne nie je na správnom mieste. Ale ani po viacerých upozorneniach teta svoj prístup nezmenila. A tak ju s odstupom času vyhodili. Vtedy mi padol kameň zo srdca. Bola to neskutočná úľava. Mohla som si zakladať papiere ako som ja chcela, ukladať ich na takú kôpku ako to mne vyhovovalo a už som sa viac nemusela s nikým dohadovať. Som spoločenský typ, ale treba uznať, že za takýchto podmienok niet nad skvelú samotu.

Tejto mojej prvej a zároveň „skvelej“ kolegyni patrí moja poklona. Ešte som sa totiž doteraz nikdy nestretla s tak nemožnou, neochotnou a nepríjemnou osobou.