Ach ten zubár! (fejtón)

Stačí, keď si len predstavím slintajúceho zubára, ako sa mi so smradľavými rukami špára v mojich ústach, potom so zlomyseľným úsmevom vytiahne to vŕzgajúce mučidlo a začne vŕtať. Len pri tejto predstave ma napne na zvracanie. Ako môže takýto človek vôbec existovať? Zabuchnú sa za mnou dvere ambulancie, pevne ma pripútajú ku kreslu a ja mám dojem, že sa už odtiaľto živá nedostanem. Pomóc, pomôžte mi, nie, chcem ešte žiť. Kat sa na mňa spokojne vyškiera. Prosím, konajte rýchlo, nech to už mám za sebou! A vraj moderná technológia!
Jasné, jasné, omieľa sa to stále dookola. Sú to lekári, ktorí nám chcú pomôcť a zachrániť nám aj tak pokazený chrup.

Väčšina z nás má so zubármi skúsenosti, či už dobré alebo zlé. Musím však spomenúť moju malú milú príhodu. Dlhší čas som sa neukázala vôbec u zubára a ani mi nechýbal. Avšak zistila som, že na zadnom zube sa mi robí nejaká podozrivá dierka. Tá sa mi zväčšovala a zväčšovala. A moje obavy sa tiež zväčšovali a zväčšovali. Po dobe určitej som usúdila, že by sa predsa patrilo navštíviť pána zubára a "okukať" čo má nové, či má v čakárni nejaké nové kvietky. Objednal ma akosi prirýchlo. Dúfala som, že budem mať aspoň pár týždňov na psychické pripravenie. Ale ten dátum prišiel zo dňa na deň. Ani si neviete predstaviť moje čierne myšlienky počas cesty k nemu. Toto je koniec sveta, bože môj a ja som nestihla ani spísať závet! Dvere mi otvorila prívetivá sestrička, no jej optimistický úsmev mi vôbec nepomohol. Prišlo mi zle hneď, ako som zacítila ten správny zubársky zápach spoza dverí. A to čakanie v čakárni! Pacient predo mnou nebol hotový, a tak som musela chvíľu počkať. Zvuk vŕtačky vo mne vyvolával také zdesenie, že som si skoro odhryzla celú ruku. Prišiel rad na mňa. Nohy sa mi podlamovali a celá som sa triasla. Mám neuveriteľne príšerný strach zo zubárov. Sadla som si do toho pekelného kresla a na rozkaz som bojazlivo otvorila ústa. Pomaly, ale iste sa blížil k spomínanému zubu. Už – už som čakala ako mi doňho ďobne a ja zvriesknem od bolesti. Keď tu zrazu: „Ale slečna, veď tu nič nemáte“ , dýcha mi do úst zubár. „Čože?“ , zaklipkala som očami. „To sa vám iba trošku odštiepilo z toho zuba.“ V tej chvíli som sa vrátila na zem a mohla som opäť normálne žiť a rozmýšľať. Vybehla som odtiaľ ako splašená a nadýchala som čerstvého vzduchu...

Je teda všeobecne známe, že zubári sú nepríjemní a neobľúbení lekári a najradšej by sme im zauzlovali črevá a vytrhali chlpy z nosa, ale bez nich by bol svet ešte horší. Nielen preto, že nám vyriešia určitý problém, ale sú jednými z mála, ktorým sa môžem kedykoľvek a v prípade nutnosti zahryznúť do ruky!