Volám sa Blanka, teší ma! (2. časť)

Autor: Veronika Durajová | 6.7.2016 o 21:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  46x

Igora poznám z práce. Nemyslím ako z práce práce, ale ako z práce. Je obchodným zástupcom dodávateľskej firmy pre našu spoločnosť.

Boli sme v dennom priateľsky komunikatívnom kontakte a keďže sme ich najväčším odberateľom, popri viacerých spoločných obedoch ma pozval zopárkrát aj na večeru. Dovtedy na mňa pôsobil celkom milým a zároveň celkom neškodným dojmom. Je pravda, že na obedoch sa preberali prevažne pracovné záležitosti. Jeho ľahko arogantný štýl som zachytila hneď na začiatku, ale spočiatku mi to neprekážalo. Svoj pôvodný dojem sa mu podarilo pokaziť na jednom z našich večerných stretnutí. Nerozumiem, ako sa mu to dovtedy darilo úspešne ukrývať. Urobil totiž niekoľko prešľapov. Po prvé, prišiel v ružovej košeli. Ružovú na chlapoch výsostne neznášam. A mal upravené obočie. Upravené myslím tým, že naozaj upravené. Ženským spôsobom. Viac ako inokedy. Túto drobnosť som na našich obedoch akosi prehliadla. Vtedy mi zasvietila prvá červená kontrolka. Nikdy nie je dobrým znamením, ak muž trávi viac času pred zrkadlom ako samotná žena. Do reštaurácie naklusal so zvláštnou koženou, povedzme metrosexuálnou, taštičkou a spokojne si ju vyložil na stôl hneď vedľa príboru. Napokon, rozprával veľa. Bohužiaľ iba o sebe. Aké má úžasné plány, myslím pracovné. Ako sa chystá ísť do Ameriky. Aj keď ešte nevie, čo presne by tam chcel robiť. Vraj sa stále hľadá. Toto je dosť otrepaná fráza pre človeka, ktorý je lenivý sa usadiť a makať a stále vymýšľa, ako by sa jednoduchším spôsobom dostal k peniazom. A teda ešte, pardon, spomínal svoju matku. Aký majú krásny vzťah, ako spolu trávia spoločne čas. What the hell, hovorím si, už svietila druhá červená kontrolka. Ak sa chlap nevie poriadne odtrhnúť od svojej matky ani po 30-ke, radšej vezmite nohy na plecia. A po tretie, veľmi ma iritovala jeho nevedomá mimika, pri ktorej si stále prehadzoval svoju dlhú ofinu.  Neustále kýval s hlavou, aby umiestnil neposlušné vlasy na správne miesto.

Zlatým klincom programu toho večera bolo, keď k nášmu stolu priklusal Vlado. „Jééééžiš, Nebezpečná, čaaaau! Čo ty tu robíš?“ skríkol na mňa môj spolužiak zo základky. „Snažím sa navečerať,“ podotkla som celkom ironicky, keďže som nemala chuť sa vybavovať s týmto starým známym maskotom našej školy. „Jaaaj, ty tu máš asi rande s týmto kravaťákom, čooo?“ podotkol posmievačne. Uhm, no tebe to ale rýchlo dopína, pomyslela som si. Vidno, že za tých pár rokov sa výška jeho IQ rozhodne nezmenila. Po krátkej chvíli to Vlado konečne pochopil a zmizol. „To kto bol ten tajtrlík?“ spýtal sa ma s prekvapením Igor. „Ále, môj bývalý spolužiak.“ „Prečo ťa nazval Nebezpečnou?“ pozerá na mňa zamračene. „Iba hlúpa prezývka z čias základnej školy.“ „Hmm, tak tým si prešiel zrejme každý človek v živote. Ale od čoho sa tá prezývka odvodzuje?“ tlačí na mňa Igor. „Neviem, či chcem o tom hovoriť.“ „Ale no tak, nebuď suchár. Aj ja ti potom poviem moju prezývku zo základnej školy.“ V tom momente sa predo mnou zjavili spomienky z detstva. A nepríjemné zážitky zo základnej školy. Deti vedia byť kruté, nanešťastie. Kruto úprimné. Zvlášť, keď máte nejakú anomáliu, z ktorej sa dá výborne uťahovať. No tak ja som mala nohy do X. Tak, povedala som to! Hodiny telocviku v modrých nohavičkách boli pre mňa veľkým utrpením. Na jednej z mnohých hodín, keď sme hrali spoločne s chlapcami futbal, sa stala taká menšia, povedzme nehoda. Nuž príliš som sa zapálila pre hru, bezhlavo som sa rozbehla za loptou a nechtiac som vrazila hlavou spolužiakovi do ehm, jeho slabín. Teraz tak uvažujem, že to bolo zvláštne, mávať spoločne hodiny telocviku s chlapcami. „Od vtedy ma začali prezývať Nebezpečná.“ Igor bol najprv ticho, slušne dožul posledné sústo a potom sa začal smiať. Smial sa ako blázon na celú reštauráciu až som mu všetky plomby v ústach mohla spočítať. „Stupidnejšiu prezývku som naozaj v živote nepočul!“ poznamenal pobavene Igor. Na túto príhodu i prezývku som už dávno zabudla, ale ako som o tom teraz rozprávala, zasa som si pripomenula všetky nepríjemné pocity. Nehovoriac o ďalších vynikajúcich zážitkoch zo základnej školy, ktoré väčšinou súviseli s uťahovaním si z môjho mena. Domyslite si asi aké. Spomenutá Igorova, pre neho možno nevinná, poznámka sa ma dotkla. A žiaľ po tomto nepríjemnom večere som nemala záujem pokračovať v našich intímnejších stretnutiach, len pracovných.

„Skrátka som nestretla toho správneho,“ poviem Hane a opäť si odpijem z vína. Hana na mňa trošku zagánila. „Nehovorila som ti už niekoľkokrát, aby si sa ozvala tomu Martinovi, s ktorým pôjdete na Katkinu svadbu? Podľa mňa by ste sa k sebe hodili. On je single, ty si single, na čo čakať?“ hovorí Hana. Preboha živého, hovorím si v duchu. Tak tieto argumenty neznášam asi najviac v živote. On je single, ja som single. Samozrejme, čo by nie. Tak za to, že ja som single, niektoré osoby sú ti ochotné predhodiť hociktorého dobráka, ktorý je single. Nevadí, že je škaredý, rapavý, zubatý a nemáme si čo povedať, ale je single! Dobre, s tým popisom som to prehnala, ale viete čo tým chcem povedať. Túto vlastnosť fakt zbožňujem na niektorých svojich kamoškách. A argument, že veď ja ti chcem iba pomôcť a za dobrotu na žobrotu, mi celkom nestačí. Pardon, ale asi čakám od života niečo viac.

Ale Martin bol naozaj celkom sympatický. Teda podľa fotiek na facebooku. Pred každým rande naslepo určite odporúčam si o dotyčnom pozisťovať čo najviac. Zo sociálnych sietí najlepšie. A potom sa postavil vedľa mňa, ako sme sa chystali na Katkinu svadbu a ...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?